MEDZI MALOMOCNÝMI

            V roku 1984 prosila Matka Tereza pápeža Jána Pavla II.: „Aby sme mohli pracovať medzi malomocnými, potrebovali by sme nejakého svätého, ktorý by nás viedol a ochraňoval. Páter Damián de Veuster, svätec a mučeník z ostrova malomocných, by mohol byť týmto svätým. Myslím však, že k jeho blahorečeniu sa bude požadovať nejaký zázrak. Jeden skutočný zázrak poznám: zmizol strach zo sŕdc malomocných a v mnohých srdciach sa zmenil postoj voči nim – viac záujmu, menej strachu, ochota pomáhať vždy a všade – to je pre mňa jeden z najväčších zázrakov vôbec.“

            Vtedajší pápež prosbu Matky Terezy vypočul a v roku 1995 pátra Damiána blahorečil a v roku 2009 ho svätorečil Benedikt XVI.

            Keď páter Damián prišiel na ostrov Molokai, ktorý bol nazývaný ostrovom smrti, našiel tu neskutočnú morálnu a fyzickú biedu. Zúfalstvo, opilstvo, zhýralosť. Hnilobný zápach rozožratých tiel ho zvlášť vyčerpával. Vo všetkých sa však snažil vidieť trpiacu Ježišovu tvár. Napísal: „Malomocní sú na pohľad strašní, ale majú dušu, ktorá bola vykúpená drahocennou krvou nášho Pána. Nedokážem ich síce uzdravovať ako náš Pán, môžem ich ale utešovať. Bez Najsvätejšej sviatosti by však situácia tu bola neznesiteľná a ja by som tu nevydržal ani päť minút.“

            Páter Damián povedal: „Stávam sa malomocným medzi malomocnými, aby som ich všetkých priviedol k Ježišovi. Preto pri kázni hovorím: „my malomocní...““ Možno aj predpokladal, že toto sa raz môže stať preňho bolestnou skutočnosťou. A naozaj, po jedenástich rokoch služby medzi malomocnými objavil na svojom tele neklamné známky lepry. Počas nasledujúcich štyroch rokov ostávajúceho života vždy nanovo obetoval Bohu svoj vzrastajúci strach, na druhej strane však túžil po zjednotení sa s Kristovým utrpením. Svojmu bratovi, ktorý bol tiež kňazom, napísal: „Choroba povedie moju životnú púť rýchlejšie do nebeskej vlasti. V tejto nádeji beriem na seba kríž. Pomôž mi, prosím, svojou modlitbou, aby som mal silu vytrvať a šťastlivo doraziť až na vrchol Kalvárie.“

            Páter Damián bol chorobou veľmi oslabený a na tvári i na celom tele silne napadnutý leprou. Len prsty a dlane, ktoré bývajú malomocenstvom postihnuté zvyčajne ako prvé, mu ostali akoby zázrakom uchránené, takže svätú omšu mohol slúžiť až do konca. Veľkú radosť prežíval, keď na sklonku jeho života prišli na ostrov smrti dvaja kňazi, dvaja bratia a tri sestry františkánky. Povedal: „Teraz už môžem spokojne umrieť. Moje dielo je v dobrých rukách.“

            Páter Damián žil relatívne krátko. Zomrel vo veku 49 rokov. No stal sa pre svet živým svedectvom toho, ako v každom človeku i napriek zohavenej tvári či telu možno nájsť niečo pekné, čo možno s láskou rozvíjať.

„Svet politiky a novín má len málo hrdinov, ktorí by sa mohli porovnávať s pátrom Damiánom z osady malomocných. Námaha hľadať prameň, z ktorého pochádza toľké hrdinstvo, sa vyplatí.“

                                                                                                                      Mahátma Gándhí